Vianočné prianie

23. prosince 2013 v 23:08 |  Jednorázovky

Niekedy by som si prial byť neviditeľný


"Sasuke- kun? Nechcel by si ísť so mnou na Vianočnú oslavu?" opýtala sa ma s neskrývaním záujmom rúžovlaska a zamrkala tými jéj hustými mihalnicami.

"Nie." Povedala som z ostra a odchádzal preč od nej zasneženou Konohou.
"Tak potom.." zakričala mi keďže som bol od nej ďaleko, tak som sa na ňu otočil cez rameno a čakal čo povie "Šťastné Vianoce.." povedala už tichšie a zadívala sa na mňa smutným pohľadom. Prikývol som a znovu som sa otočil a odchádzal preč.
"Aj tebe.." zašeptal som do zimy. Viem, už to nemohla počuť, no musel som to povedať. Ťažilo by ma to. No oveľa viac ma ťaží pocit samoty, ktorá ma pohlcuje.

Do Konohy som sa vrátil až o dva roky po skončení vojny. Prijali ma bez trestu.. Čomu sa divím. Hovoria, že ma prijali pre to, že som zachránil ich hlavnú doktorku pred smrťou. Sakuru.. Ale ja som si to neuvedomoval keď som ju zachránil pred letiacim kunaiom. Bol to reflex.. Čože?!
Nie nebol to reflex alebo? Sakuru som chránil stále. Bola slabá! Musel som ju chrániť aby jéj nikto neublížil! To by som si neodpustil...
Chcel som prestať na to všetko myslieť a otvoril som dvere od svojho nového bytu. Do starého som sa vrátiť nedokázal, nie sám. Cítil som sa tam sám a opustený. Naruto, ako nový hokage, mi pridelil tento menší byt na konci dediny. Je zvláštne, že sa neboja čí neutečiem.
Zamkol som a uvedomil som si. Dnes je štedrý deň! Oprel som sa o dvere a rukami som si pohladil čelo. Na tento pocit by som mal byť zvyknutý, nie? Tak prečo to i po toľkých rokoch bolí?

Nemal som stromček ba ani žiadne iné ozdoby. Sadol som si na sedačku a rukami som si šúchal stehná. Prečo som neprijal Sakurinu prosbu o to, aby som išiel s ňou na tu oslavu? Ach, teraz tam už doraziť nemôžem! Prečo to musí byť tak zložite? Prečo nemôžem byť s ňou?
Počkať! Nemôžem byť s Sakurou? Môžem.. ale moja hrdosť mi to nedovoľuje.
Sedel som tam. Vonku sa už stmievalo a môj byt upadal do šera- Koľko že tu už sedím? Neviem presne ale určite to boli hodiny a hodiny.
Zrazu započujem klopanie na dvere. Okamžite vstanem a prejdem ku dverám, ktoré otvorím. Vyvalím oči no potom sa snažím mať svoju kamennú tvár.
"Sakura?" opýtam sa. Mala na sebe obyčajný hnedý kabát a čierne čižmičky. Usmiala sa na mňa. Líčka mala jemne do ružova a bola tiež trochu zadýchaná. "Čo tu robíš?" opýtam sa jéj hneď nato ako som si ju prezrel.
"Ja.. Chcela by som ti niečo dôležité ukázať." Zazmätkovala a ja som hneď tušil že nehovorí pravdu.. "No keď samozrejme niečo nemáš.." zašeptala a jemne sa usmiala. Máš šancu Sasuke! Snažil som sa nasadiť aspoň chabý úsmev.
"Vezmem si len bundu a topánky."

Tento krát mi to vyšlo! Nemusel som ísť za ňou! To ona prišla ku mne. Aká to irónia. Mal som šťastie.. ako keby mi telepaticky videla do hlavy a pochopila že ju potrebujem.
Počkať! Ale veď ona je moja priateľka.. kamarátka z detstva, ktorú nemôžem, brať ako niečo viac. Ona stála vždy na mojej strane, vždy ma milovala? Áno milovala ma! Ale je tomu i teraz?
"Ty netráviš Vianoce s rodinou?" opýtal som sa jéj cestou k jej domu. Zavrtela hlavu.. A na tvári som jej videl smútok.
"Nie.. Preto som chcela aby si bol so mnou ty.. Aby sme spolu strávili večer a potom išli na oslavu." Priznala sa mi ale chôdzu zrýchlila. Vyvalil som oči. Čiže chcela aby sme boli spolu? Tak prečo som z jéj hlasu necítil nič len ľadový pokoj?

"Prepáč..." zašeptal som. Skoro som ja sám nepočul toto slovo. No ľadový vietor, ktorý práve zavial, moje slová odniesol až do jéj uší. Zastavila sa a svoj pohľad presunula na moju tvár. Bola prekvapená. Nie zle! Prekvapenie jéj z tváre sršalo a dávalo na vedomie že tam je. Nakoniec tvár sklonila a natočila do pravej strany.
"To je v pohode, Sasuke.." povedala a usmiala sa. Tento krát ukázala aj jéj krásne zuby.. Chytila ma za ruku a začala utekať a ja s ňou. Smiala sa stále keď sa pošmykla na čerstvo napadanom snehu. Držala sa ma aby nespadla no namiesto toho sme spadli obaja.

Smial som sa.. A pri tom som sa cítil ako blázon, šťastný blázon. Zabudol som na svoje problémy. Temnota okolo mňa sa menšila a nahrádzala sa žiarivým svetlom.
Ja som ležal na chrbte a ona na mne. Smiala sa ale ja som sa len usmieval. Ako je to možné že mi dokáže doniesť toľko svetla v tak krátkom čase? Ako je to možné že dokáže vycítiť čas kedy sa cítim že som na dne?
Chytil som ju za líce, ktoré som pohladkal. Privrela oči a čakala čo spravím ďalej..
"Mali by sme ísť. Si celá mokrá.. Mohla by si nachladnúť." Ani neviem ako som mohol niečo také zo seba dostať. Celá sa zachvela a rýchlo sa postavila. Podala mi ruku a ja som ju ochotne prijal.

Zvyšok cesty prebehol v pokoji.
"Čo mi chceš ukázať?" opýtal som sa pred jéj dverami.
"No je to niečo malé.." povedala tajomne a otvorila dvere. Rýchlo sme vošli do tepla jéj domu. Zistil som že má malý krb, ktorý dohorieval. Všade tu boli ozdoby. Živá jedlička rozvoniavala.
"Sasuke? Počúvaš ma vôbec?" otočil som sa na ňu.
"Počúvam ťa." Zaklamal som.
"Tak sa potom choď do kúpeľni prezliecť sa. Mala by som tu mať ešte niečo ockove, prinesiem ti to." Usmiala sa na mňa a ukázala mi kde je kúpeľňa.

Som v jej domu po prvý krát a musím uznať že je to tu pekné a hlavne útulne. Rôzne farby, ktoré sa k sebe perfektne hodia. Ako je možno že som sa nechal nahovoriť aby som sa prezliekol? Ešte k tomu do vecí jéj otca.
Mal som na sebe iba trenky keď som počul slabé zaklopanie.
"Sasuke-kun? Ja- mám tu veci!" vyhŕkla a ja som i cez drevené dvere videl jéj začervenanie. Otvorila málinko dvere a strčila do kúpeľni ruku s oblečeným. "Zober si to. Dúfam že ti to bude dobré.." počul som ešte a jemne s tými vecami zatriasla. Prijal som oblečenie, no pritom som sa jej dotkol ruky. Zachvel som sa pri styku s jéj hebkou pokožkou.
"Arigato." Povedal som a po tom keď ruku stiahla som opäť zavrel dvere. Predsa by som jéj neublížil tým, že jéj privriem ruku, no nie?
Musím uznať cítil som sa divne. Mal som obyčajné čierne nohavice a tmavomodrý sveter s dlhými rukávmi. Cítil som sa divne. Bolo to i cez to, že bežne nosím tmavé farby, na mňa dosť svetlé. Ach, Sasuke! Už premýšľaš nad tým ako vyzeráš! Čo to s tebou je?
Vyšiel som z kúpeľne a ucítil som krásnu vôňu, ktorá prichádzala asi z kuchyne. Išiel som hneď tam. Môj odhad bol správny... Sakura niečo pripravovala. Na sebe mala čierne úzke nohavice a dlhší červený sveter. Zachvel som sa pri pohľade na ňu, prečo sakra?!
"Kedy si toto všetko stihla?" spýtal som sa zo záujmom keď som pozrel na prestretý stôl.
"Ja no.. to je nadlho." Zazmätkovala. Čiže ona vedela, že nakoniec prídem ku nej domov?
"Mám času dosť." Povedal som jej nakoniec. Usmiala sa a otočila sa na mňa.
"Tak mi pomôžeš a potom sa najeme? Čo na to povieš?" povedala sladkým hlasom. Prikývol som a prešiel som až k nej, pri tom ma zaviala čerešňová vôňa.

"Chutí ti to?" spýta sa a pritom sa napila červeného vína. Kto by to povedal. Už sa zotmelo, trávim štedrý deň s Sakurou, čo som si prial. Prial? Ale veď som si prial byť neviditeľný? Niekedy si vážne myslím, že neviem, čo vlastne chcem. Chcem rodinu.. Nový Uchiha klan a pri tom, mám strach. Strach o ešte neexistujúcu rodinu. Čo keď ju neuchránim? Čo keď ju stratím? Neprežil by som to!
Pozriem sa do jéj machových očí, ktoré na mňa upiera, asi čaká odpoveď na to úžasné jedlo. Prikývnem, no z mojich úst nevyšiel ani náznak vďaky za to, že ma nechala byť s ňou. Že sa ma nezriekla aj keď som ju odmietol...
Prečo som ju vôbec odmietol? Nechcem byť už viac sám. Sám v temnote. Ona je moje svetlo, moje svetlo v temnote. Je to zvláštne o nej takto premýšľať. Moja myseľ si ju zatláčala až do kúta. No teraz mi dala myseľ priechod emóciám.
"Trápi ťa niečo?" svoju ruku položila na moju a jemne pohladila. Jéj úprimná starosť v očiach ma donútila potichu povzdychnúť.
"Už dlho," začal som" som nezažil- No zažil ale to bolo dávno.." povedal som a zrak uprel do skoro zjedeného taniera. Postavila sa a prešla ku mne. Naklonila sa ku mne a objala ma okolo pliec. Ostal som sedieť ako socha.
"Objím ma.. Sasuke-kun.." zašeptala mi do ucha a tuhšie ma objala. Triasli sa mi ruky.. no nakoniec som obmotal jéj úzky pás a stiahol ju nechtiac k sebe. Sedela na mne a hladkala mi chrbát.. Ani som si neuvedomil že sa mi z očí pustili slzy, dlho zadržiavané...
"Neplač.." šepne mi keď som sa svoje vzlyky nesnažil utajiť.
"Ja- Už nechcem.. byť sám!" hovorím medzi vzlykmi. Odtiahla sa odo mňa a ruky mi položila na mokrú tvár.
"Nie si sám.. Sasuke-kun!" zamračila sa na mňa a dlaňou mi zotrela slzy. Moja ruka sama od seba dotkla jéj líca. Hladil som ju ako vzácnu bábiku.. Pretože ona ňou je.. A vždy bude. Pritiahol som si ju k sebe a konečne okúsil chuť jéj pier.. Bozkávali sme sa dlho, nemohol som sa jéj nabažiť! Bola tak sladká.. Keď sme sa odpojili, koly nedostatku kyslíku, usmiali sme sa na seba. Mala rúžové líca, ktoré som jéj pohladkal.
"Milujem ťa." Povedali sme si naraz s úsmevom na perách.. Oprel som sa čelom o to jéj a uvoľnene som si vydýchol...
"Mali by sme už ísť na tu oslavu, nemyslíš?" povedala mi a vstala. Chytila mi ruku a vytiahla ma na nohy.


Neviem prečo som si prial aby som bol neviditeľný.. Neviem prečo som si zapieral lásku k Sakure.. Neviem prečo som nenávidel Vianoce, ktoré ma s ňou nakoniec spojili.. Neviem prečo som žil v temnote keď som mal na dosah tak žiarivé svetlo.. No to je teraz jedno. Mám Sakuru, mám svoje dlho hľadané svetlo.

______________________________________
Šťastný koniec! Och! Áno! :3


Prajem krásne a príjemne sviatky!
image
Zajtra pridám článok, keďže sú zajtra Vianoce + oslavuje blog prvé narodeniny! Wohoo.. Ale v tom sa rozpíšem zajtra. Tak pochváľte sa. Ako trávite sviatky? Máte všetko nakúpené a zajtra sa budete zaoberať iba prípravou štedrovečernej večere alebo chcete nakúpiť pár drobností aj svojím najbližším? Ja mám všetko urobené! Dom uprataný, medovníky napečené a darčeky pripravené.
Poviem pravdu. Neteším sa na Vianoce ale na to že budem s rodinou! To je hlavné..

Zajtra sa "uvidíme" a zatiaľ Vám prajem krásny zvyšok dňa a nezabudnite sa usmievať + Bola by som rada keby ste dali hviezdičku a napíšteimage

Názor? :3

Vaša Kajka-chan


 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 kisa-uchiha | Web | 24. prosince 2013 v 14:26 | Reagovat

jééj krásne prekvapenie, keď som prišla na tvoj blog a videla, že si pridala vianočnú poviedku :3 je rkásna :) som rada, že to malo šťastný koniec :) a inak ti prajem šťasdtné a veselé vianoce :) užij si krásne pohodlie s rodinou :)inak celú to dobu čo som čítala túto poviedku mi hrala pesnička, pri ktoej sa mi toto dobre čítalo volá sa epic rock - Invincible

2 Janča-san | Web | 25. prosince 2013 v 11:25 | Reagovat

zo Sasukeho bol romantik :D Ale bolo to milé a pasovalo to na tú vianočnú atmosféru :)

3 Misha | E-mail | Web | 25. prosince 2013 v 17:33 | Reagovat

přišla jsem na tvůj blog...a uviděla příjemné překvapení...ta povídka byla tak krásná...opravdu se ti povedla...z vlastní zkušenosti vím, že Vánoce doopravdy spojují lidi :-)

4 Viola | E-mail | Web | 25. prosince 2013 v 22:08 | Reagovat

Kajka-san! Konečne!! Už mi to chýbalo! Tvoje poviedky sú pre mňa ako droga a som šťastná, že si mi dopriala novú dávku! :D
Prepáč asi to znie, že preháňam ale mala som to na srdci! Je to nádherné! Dokonalé! A ja preto zbožňujem tvoje poviedky!
ARIGATOOO!!!!!! ^^

5 Aki-chan | Web | 27. prosince 2013 v 13:43 | Reagovat

Nádherná poviedka.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama